Do ucha mi šepká sám Franz Kafka

   Nazývam to pocit absolútneho zatratenia.
Raz som mala nutkanie kamarátku znovu obohatiť o jednu z mojich múdrych životných rád, ktorými sa občas sama neriadim (kto kedy dodržiaval vlastné rady?) a vysvetlila som jej, že je veľmi zlé, ak nerobí nič. Lebo ona robila často nič.
   V priebehu oduševneného výkladu som sa však zarazila a uvedomila som si, že je veľmi ťažké definovať ničnerobenie.  Kedy (ne)robím nič? Keď sedím za laptopom so šálkou kávy a naivne rolujem facebook s tým, že si myslím, že objavím niečo naozaj zaujímavé? Alebo keď sedím v škole a namiesto prednášky vnímam akurát malého puttiho, ktorému boli násilne odtrhnuté krídielka (nie, tie nikdy nemal, je to predsa len kus mramoru... ale svedčali by mu).
   A keď zavolám jednej z mojich spriaznených duší a tá mi povie, že nič nerobí, čiže je ten večer voľná pre mňa a moje drísty s nulovou obsahovou hodnotou (alebo tiež pre vylievanie bezmocného zraneného srdca), naozaj nič nerobí, keď so mnou práve telefonuje?
   Zaoberanie sa touto galakticky bezvýznamnou otázkou mi však netrvalo príliš dlho, lebo som usúdila, že to proste nemá zmysel (aj keď moje filozofické srdce mi našepkávalo niečo iné), a potom to prišlo.
 

Sadla som si za laptop, otvorila textový dokument, položila prsty na klávesnicu a... nič. Akou rýchlosťou dokáže mozog opustiť svoje zvyčajné miesto po tom, čo cestou na internát sprodukoval tak tisíc nápadov vhodných na perfektný príbeh, lyrics či článok. 

   Pre mňa je ničnerobenie synonymom neproduktívnosti. A neproduktívna som vtedy, keď ma postihne existenčná kríza. 

Nie že by som na typ týchto kríz nebola zvyknutá, avšak vždy ma prepadnú nepripravenú, rýchlo sa teda snažím vymyslieť niečo, čím sa zamestnať, veď možno z toho nakoniec niečo vzíde. A väčšinou to dopadne tak, že si začnem nadávať za to, že proste nedokážem prísť na niečo, čím by som si tú chvíľu naozaj obohatila, a tak skončím pri filme či knihe. 

   Myslím, že je to celkom normálne.