Úprimne o ARMYs [BTS]

Nie, nechystám sa práve uraziť celý fanbase, jedná sa čisto o moje najväčšie postrehy a myšlienky, ktoré sa mi pomaly ukladali v mozgu odvtedy, čo som sa tak nejak; dosť nepatrne, k týmto ľuďom pridala. No a aby tam postupne nezhnili, rozhodla som sa ich spísať sem, na moju Bohom zabudnutú stránku, ktorá už, bohužiaľ, zhnila.
Nikdy som moc nerozumela obrovskému šialenstvu, ktorému dokázali ľudia prepadnúť, keď počúvali akéhokoľvek interpreta, a to študujem tretí rok hudbu. Nikdy som ani nedokázala pochopiť posadnutosť hercom, tanečníkom, proste kýmkoľvek známym, a to odmalička študujem umenie.
Čomu som dokázala prepadnúť, bola ich tvorba, a to naozaj intenzívne; ale čo sa tým snažím napísať je fakt, že som nikdy nepatrila medzi ľudí, ktorých by veľmi zaujímal súkromný život „hviezd“.
Minulý rok som spoznala BTS. Normálne mi hráva v slúchadlách Elle King, Amy Winehouse alebo Eric Clapton, ale rada si púšťam aj steampunkovú hudbu, jazz a muzikály. Ten záber je fakt obrovský a moc nehľadím na žáner (už nie), som ochotná vypočuť si čokoľvek a ak sa mi to páči, ocitne sa to v mojom playliste.
BTS som spoznala vďaka spolubývajúcej z minulého roku (momentálne kamarátke), no až po veľa neúspešných pokusoch ma naozaj začali zaujímať. Japonskú kultúru mám rada odmalička, často som sledovala anime a čítala mangy (áno, ja viem, že je to len zlomok japonskej kultúry), keď som bola mladšia. O (Južnú) Kóreu som sa až tak nezaujímala, síce mi niečo hovoril výraz k-pop, ale mylne som si ho spájala s úplne iným druhom hudby.

Napriek tomu, že mi bývalá spolubývajúca ukázala BTS, omnoho viac som sa s nimi zoznámila vďaka terajšej spolubývajúcej, ktorá ich zhodou okolností počúva tiež. Začala som sledovať ich videá aj mimo stageu, začala som spoznávať ich povahy a tak nejako som sa do toho celého ponorila, aj môj playlist sa začal postupne rozširovať. Lenže ešte som tak nepoznala k-pop fanbase (teda ani  fanúšikov iných kpop skupín). A tak, keď som sa stretla so spolužiačkou, ktorá predtým študovala Japončinu, nechápala som, prečo sa na mňa pozrela s hrôzou v očiach, len čo som k-pop spomenula. Jej argumenty boli celkom logické; nemá nič proti takej hudbe a ani proti idolom, nepáči sa jej ale prístup korporácií a celý ten „star/idol-system“. A tiež fanbase nazvala rakovinou. 

Star-system nie je špecialitou Južnej Kórey, ten existuje po celom svete. Termín „idol“ však pre Južnú Koreu špecifický je, a nesie so sebou to, čo je, samozrejme, každému jasné. 

Jedna z mojich kamarátiek mi povedala, že idolovia sú trápni. Nie kvôli hudbe, ktorú tvoria, ale kvôli fanúšikom, ktorí ich majú radi pre ich vizáž a nie pre tvorbu. Nuž... sčasti mala pravdu. 

Len sčasti, pretože nemôžeme celú komunitu hádzať do jedného vreca, všakže. 

Avšak percento tejto komunity tvoria mladé, násťročné dievčatá, ktoré tak hlboko spadnú do závislosti, že to začnú preháňať. 

A keď myslím preháňať, myslím moc moc preháňať. 

Niečo ako: moja rodná krajina je trápna. Vážne. Videla som desať tisíc k-dramas, milujem BTS a nasťahujem sa do Kórey. 

Stop. Vážne. Na týchto výrokoch ma vie vytočiť do nepríčetnosti už len prvá veta. Absolútne nič zlé nie je na tom milovať iné kultúry. Ja sama rada spoznávam iné kultúry, baví ma to a mám z toho radosť. Ale váž si aj svoju kultúru. Predsa len, je tvoja - a nikto ti nikdy nebude rozumieť tak, ako ľudia tvojej kultúry. 

Ku k-drámam sa moc vyjadrovať nechcem (s tým zámerom predsa len ani nevznikol tento článok), avšak každému musí byť úplne jasné, že seriál či film neukazuje to, ako život skutočne funguje :). 

A v neposlednom rade - nie, celá Južná Korea sa neskladá len z Jungkooka alebo Namjoona alebo Taehyunga. A pravdepodobnosť, že si jedného z nich vezmete (obzvlášť, ak máte trinásť), nie je ani na jednom percente. Bohužiaľ, práve vďaka k-popu si zvyknú cudzinky Kóreu (či Kórejcov) brutálnym spôsobom idealizovať. Veľa z týchto dievčat ani naozaj nepozná ich kultúru, povahu národa, zvyky, tradície. A ani nespozná, pretože títo ľudia ju budú mať v konečnom dôsledku o chvíľu len za otravnú koreaboo, od ktorej sa budú držať stranou. 

A tu sa dostávam k najväčšiemu extrému. 

Vezmem si môjho idola. A nenarážam na slečny, ktoré to prehlásia zo srandy, ale na tie, ktoré to myslia smrteľne vážne. Bohužiaľ, sú fanynky, ktoré majú ich pasy (nafotené) v mobiloch, vedia spamäti ich rodné čísla a vrieskajú a hádžu sa na nich na letiskách. To nie je môj výmyseľ, to sú skutočné prípady. 

K tomuto článku ma inšpirovalo jedno video, pod ktorým boli napísané dva veľmi dobré postrehy. Zhodou okolností som jeden z tých postrehov mala aj ja už nejakú dobu dozadu a preberala som ho s kamarátkou. Tak sme si navzájom položili otázku: Ak by tu bola tá možnosť, že by si mohla chodiť so svojim biasom, zvládla by si to vôbec? Hm. Asi nie. Teraz vážne, koľko z tých posadnutých dievčat, ktoré hrdo vyhlasujú, že by urobili čokoľvek pre to, aby mohli chodiť so svojim idolom (a neberiem do úvahy tie pod hranicou 15 rokov, to je pedofília, slečny), by to vôbec zvládli? Každý deň bojovať s tým tlakom, s tou nenávisťou, ktorou by ju zahŕňali posadnuté fanynky, so zožierajúcim pocitom, že ich priateľ je jeden z najslávnejších ľudí na svete, a teda môže mať v podstate, koho chce... chápete, kam tým mierim. 

Okrem toho, stále sú to len ľudia. Majú povahu, pocity, názory, myšlienky, nie sú to bezduchí roboti, ktorí sa nedokážu unaviť alebo mať zlú náladu. Možno by ste si s nimi ani nerozumeli. 

Avšak veľa týchto posadnutých fanyniek vidí len ich dokonalú tvár, na ktorej pracovala polovica vizážistov z celej Kórey, osobnosť za ňou už tak nie. A tento typ fanyniek sa, bohužiaľ, nájde aj medzi staršími ročníkmi, nie len medzi mladými trinástkami (áno, kamarátka má zaujímavú skúsenosť z koncertu). 

Ako som napísala v úvode, nechcem nikoho uraziť. Nehádžem všetky mladé dievčatá do jedného vreca. A tiež mi je jasné, že som sa zďaleka nevyjadrila k celej povahe fanbasu, čo sa, koniec koncov, ani v jednom článku nedá. Snažila som sa opísať to, čo mi najviac udrelo do očí a s čím som sa často stretávala. Ako som napísala vyššie, nie je nič zlé na tom milovať inú kultúru. Ale vážte si aj tú svoju. Počúvajte hudbu, akú chcete. Ale žite aj svoj život. Peace.