Ako (ne)zvládnuť ľudí [pre Army od Army, BTS]

Znie to ako klišé, však? Môžeme k tomu ešte napríklad dodať fakt, že rodičia Sofie neznášajú jej koníčky a má s nimi zlé vzťahy. Marek je športovec, takže jeho zlé známky sú rodinou úplne akceptované a učiteľka, ktorá sa naňho sťažuje, určite len preháňa. 

Keďže by som seba samu z obdobia základnej školy opísala skôr ako Sofiu ako Mareka, rozhodla som sa pre vás napísať tento článok. 

Nemala som krásnu postavu, obliekala som sa do tmavých farieb, nosila reťaze na topánkach, vlasy som si nafarbila časom tiež načierno. Nemôžem však tvrdiť, že som bola jedna z najmenej obľúbených študentiek (v rámci spolužiakov), no nepatrila som ani medzi „elitu“, ako ja doteraz rada nazývam detičky, ktoré sa hrajú na veľkých frajerov a každá urážka ich rovesníka je im k dobru. 

Moja povaha bola dosť iná, než je teraz - čo je úplne prirodzené, keďže sa vyvíjame a časom meníme. Nedokázala som sa moc postaviť a povedať si svoj názor pred spolužiakmi, ktorí sa mi smiali za hlúposti -  samozrejme ich nebolo tisíc, našli si tých pár, s ktorými ma stále otravovali. Nebola som ale ani hlavným terčom triedy, mala som aj kamarátov. 

Okrem hudby, za ktorú ma niektorí ľudia z triedy (a aj mimo nej) odsudzovali, prišiel všetkým vtipný môj záujem o japonskú kultúru. A to aj vyšším ročníkom. Výrazy ako: „čínske rozprávky“, „čínske porno“ apod. pozná dobre snáď každý, kto sa o túto kultúru zaujímal. 

Avšak, ja som tie urážky znášala dobre, pretože - aj keď som sa s výnimkou jednej osoby cítila v triede skrz túto záľubu opustene -, začala som chodiť na festivaly, ktoré sa zameriavajú na japonskú kultúru, kde som spoznala neuveriteľne veľké množstvo ľudí. A potom na zrazy. Nebola som preto opustená. 

Plus, moja rodina bola veľmi tolerantná. Aj keď som počúvala (a doteraz počúvam) reči mojej mamy o Ázii  („To čo za teplých chlapcov počúvaš?“ :)), nebola nikdy človekom, ktorý by mi niečo zakazoval. Otcovi a starým rodičom to tiež bolo jedno. 

Lenže potom, čo som sa dostala medzi ARMY, som sa zamyslela nad tým, ako by som sa vysporiadala s ľuďmi, keby som vtedy nemala kamarátov so spoločnými záujmami, keby boli v triede   horší ľudia a keby som nemala tak tolerantných rodičov. Inými slovami, keby ma nikto nechápal a nikto nedokázal podporiť. 

Takže, tu je pár mojich názorov a rád pre vás. 

Myslím, že vysporiadať sa s rodičmi je omnoho náročnejšie ako s inými ľuďmi. Rodinu si, narozdiel od kamarátov, nevyberáme - teda sú to jediní ľudia, ktorými sme nútení sa aspoň do určitého veku obklopovať. Ako som napísala vyššie, ja mám tolerantnú rodinu. Teda, najbližšiu rodinu. Iný člen rodiny, s ktorým sa nestíkam až tak často, máva občas rasistické poznámky, a moje záľuby by v žiadnom prípade neschvaľoval. Avšak nijako ma to neovplyvňuje, čiže to nie je nič, čo by som mala pokladať za problém. 

Horšia situácia je tá, v ktorej sú absolútne netolerantní rodičia. Netreba si mýliť neuznanie s netoleranciou a neakceptáciou. Každý človek má iný vkus, a čo sa páči mne, nemusí sa páčiť inému. A tak, ako ja žiadam toleranciu od iných ľudí, mala by som byť rovnako tolerantná ja voči ním. Absolútna netolerancia je vtedy, keď prichádzajú urážky a pohŕdanie z druhej strany, a to ide ruka v ruke aj so zakazovaním a obmedzovaním. To zas vedie k hádkam, atď., atď... Mimochodom, toto sa netýka len rodičov, rodina zahŕňa aj súrodencov. 

Je mi jasné, že každá osoba má inú povahu, no keby som sa do takejto situácie dostala ja, snažila by som sa s tými ľuďmi rozprávať. Predsa len, rodičia sú najbližší ľudia, akých máte. Nemusíte ich zahŕňať miliónovými argumentami ani ich citovo vydierať. Ak vás ľúbia, mali by vás plne akceptovať s vašimi pozitívnymi aj negatívnymi stránkami a bezohľadu na to, čo sa vám páči a čo nie. 

Škola dokáže byť v extrémnych prípadoch skutočné peklo. V extrémnych. V opačnom prípade si treba uvedomiť, že tí ľudia, ktorí si robia výsmech z vašich záľub, sú len deti. V lepšom prípade z toho vyrastú, v tom horšom sa nikdy nezmenia, a tak aj dopadnú. Každého môže upokojiť fakt, že školské roky nie sú nekonečným príbehom a raz skončia. A vás predsa nemusia zaujímať deti, ktoré sa cítia „na koni“ len preto, lebo sa práve pokúsili niekoho uraziť či zosmiešniť. Nenechajte sa nimi rozhodiť. Byť frajerom v školskej lavici neznamená vyhratý život. 

Chápem, že okrem problémov s rodinou a spolužiakmi môže byť problém aj s kamarátmi. Je predsa prirodzené, že by chcel mať každý okolo seba ľudí, ktorí majú rovnaké záľuby. Predtým, než som začala chodiť na festivaly, dlho som si dopisovala a skypovala s dvomi kamarátkami, ktoré som predtým nikdy nestretla (dnes sa už poznáme osobne). Stalo sa tak vďaka blogu, ktorý som vtedy viedla, a ktorý bol práve zameraný na japonskú kultúru. Tam mi jedného krásneho dňa napísali, a o nejakú dobu sme mali šancu sa stretnúť aj osobne. 

Čiže, ak vo svojom (ďalekom) okolí nemáte nikoho, kto by zdieľal vaše spoločné záujmy, aj toto je jedna z ciest.  

Po tom, čo som dokončila základnú školu a odišla som študovať na strednú do iného mesta, prestala som mať možnosť účastniť sa festivalov (a zrazov) a nadobudla som pocit, že som znovu medzi ľuďmi, ktorých míňajú moje záľuby (s výnimkou toho, čo som šla študovať, samozrejme). Až do momentu, než za mnou pribehla jedna z mojich spolužiačok a spýtala sa ma, či sledujem anime. 

Na vysokú som šla s tým istým pocitom. Nuž, skončilo to tak, že so spolubývajúcou (áno, tou, ktorá ma zoznámila s BTS), som po nociach hrala Naruto Arenu, než sme dospeli k záveru, že sme obe absolútne neschopné. Momentálne si náš spoločný čas vypĺňame videami (áno, presne takými, z akého je ten screen vyššie), a nie je jediná, mám viac takýchto ľudí. 

Dúfam, že vám moje slová aspoň trochu pomohli, či vás povzbudili. Samozrejme, ak máte nejaké otázky či poznámky, neváhajte zanechať komentár. Tak isto sa neváhajte podeliť so svojimi skúsenosťami. Peace.