Evolúcia sociálnych sietí
Nie je to tak dávno, čo monitory pripomínali skôr krabice ako obrazovky pre počítače.
Najväčšou zábavou boli hry, obzvlášť míny.
Keď uzrel svetlo sveta internet, obrovský boom, svet akoby bol odrazu prístupnejší, no s ním prišli nielen jeho klady, ale aj zápory.
Môj ujo dodnes, ak má príležitosť, spomína, aký bol život v našom veku. Žiadne telefóny, žiadne mobily či internet. Skupinka deciek sa dohodla na mieste stretnutia, kto prišiel, prišiel, kto nie, nie.
Ešte aj naša generácia vedela, kde má hľadať svojich kamarátov, ak sa práve vonku neblýskalo a nepadali krupy, hoci internet už existoval.
Čo mňa upútalo ako prvé na počítači vôbec, boli hry, internetu som toľko pozornosti nevenovala, koniec koncov, ani som s ním vedela robiť. Len som ticho sledovala otca, ako preklikáva stránky internetu a myslela som si, že práve hľadím na najnáročnejšiu prácu na svete.
Po istom čase/nebol až tak dlhý/ som spoznala google a zistila som, že vyhľadávanie - čohokoľvek - sa deje práve tu. Keďže sme v tých časoch mali doma jeden starý počítač, toľko času som na ňom netrávila, no keďže som odmalička milovala písanie, rýchlo som si našla s mojou sestrou blog, na ktorom som si založila svoju prvú stránku. Grafike som nerozumela, písaním článkov tobôž nie, čo sú to rubriky, som nemala sprvu šajnu.
Lenže okrem prvých začiatkov blogovania sa ku mne dostali, ako ku všetkým, aj sociálne siete. Spoznala som 4ever, chatík a podobné stránky, na ktoré si dnes len matne spomínam, no v tom čase to bola pre mňa, sestru a moje kamarátky brána do celého sveta, ku všetkým ľuďom a ja som sa cítila ako veľká nástka, ktorá je v obraze a je in vďaka chatu. V tom čase som začala internet používať viac, a keď som spoznala svätý pokec, dostala som svoj vlastný laptop a s internetom som sa veľmi rýchlo spriatelila.
Čoraz častejšie boli večery u kamarátov prebdené na pokeci, kde sme celé hodiny chatovali s neznámymi chalanmi a z dvanástim RP sme sa tešili s víťazoslávnym úškrnom na tvári.
Samozrejme, v mojom laptope nechýbal ani ICQ či neskôr Skype, a keď sa objavil Facebook, najväčšia sociálna sieť, ktorá pretrváva dodnes, život takmer každého človeka sa svojim spôsobom zmenil. Počet hodín na jednotlivca strávených denne pri Facebooku je obrovský, no až na malé % spoločnosti to nikomu neprekáža, Facebook je už taká naša súčasť života, a ja som presvedčená o tom, že nech si tento článok číta ktokoľvek, vo vedľajšej karte má otvorený práve Facebook. A nebudem klamať, u mňa je to rovnako.
Čo sa týka vývoja, netýka sa to len internetu, ale aj napr. prehrávačov hudby či filmov. Najskôr to boli kazety, tie nahradili DVDčka, pomernou novinkou je Blue-Ray, ale každý trochu šikovný človek si vie akýkoľvek film či hudbu nelegálne stiahnuť a hodiť na USB.
Tento svet plný elektroniky má ale väčší dopad na nové generácie, ako by si spoločnosť mohla uvedomovať.
Medzi týmito vecami sa narodili, ovládač od televízie či klávesnica od PC je pre nich prirodzená ako kyslík, ktorý dýchajú, a o časoch, keď takéto veci neexistovali, môžu len počúvať od starších ľudí.
Mňa osobne prekvapilo, keď som bola na návšteve a päťročné(!) dieťa zaplo TV, nato bez problémov DVD a pustilo si rozprávku.
Veľká zábava či ľahké dorozumievanie, akou sa stávajú počítačové hry či sociálne má ale aj svoje negatíva.
Hry, medzi ktorých klady patrí napríklad vyvinutejší pozorovací zmysel, ako dokazujú štatistiky, sú ale obrovským pútačom a veľa detí sa od nich doslova nevie odtrhnúť. To má za následok napríklad málo pohybu či zhoršený prospech v škole.
Čo sa týka sociálnych sietí, tento problém je ešte zložitejší, aspoň podľa mňa.
Chaty umožňujú dopisovať si s kýmkoľvek, je na vás, či si vyplníte profil, alebo nie. Vy sami redukujete množstvo informácií, ktoré o sebe poskytnete. No veľa trinásťročných detí (ja som v zhruba tomto veku začala používať sociálne siete) si neuvedomuje, že informácie môže ktokoľvek využiť.
Druhou vecou je, že dotyčná osoba, s ktorou si píšete, môže o sebe v profile napísať čokoľvek. Nikdy nemôžete vedieť, kto môže skutočne sedieť na druhej strane a či profil nie je vymyslený.
Toto by ešte samo o sebe nenieslo nejaké veľké nebezpečenstvo, riziko nastáva pri stretnutí.
S kým ste sa skutočne vybrali si niekam sadnúť? Sociálna sieť je ráj pre úchylov a pedofilov.
Facebook už ale nie je len o dopisovaní, ľudia sú ochotní zverejniť tam svoje telefónne číslo, bydlisko, denne pridávajú foto, píšu o sebe novinky. A vďaka týmto informáciám sú ľahko vystopovatelní.
Okrem toho nesú sociálne siete ešte ďalšie negatíva, a tým je dorozumievanie. Nebudem rozoberať štýl ani slang, akým tínedžeri píšu, no celkovo si spoločnosť zvykla na dorozumievanie cez internet, čo má za následok menšiu slovnú zásobu a neschopnosť sa vyjadrovať v reálnom živote.
O odvahe ani nehovoriac; pre každého je pohodlnejšie všetko napísať, akoby sa mal vyjadriť osobne.
Množstvo, ktoré denno denne tínedžeri trávia na internete je veľké aj vďaka prístupnosti nie len z PC, ale aj z tabletov či mobilných telefónov (Android). V niektorých prípadov to zájde do štádií, v ktorých internet zaberá väčšinu času života.
Môj osobný názor je, že preto ak sa s ním nepreháňa a človek je opatrný, všetko je v poriadku, ale netreba zabudnúť žiť.
Týmto by som chcela dnešný článok ukončiť,
prajem pekný zvyšok večera :-)
Najväčšou zábavou boli hry, obzvlášť míny.
Keď uzrel svetlo sveta internet, obrovský boom, svet akoby bol odrazu prístupnejší, no s ním prišli nielen jeho klady, ale aj zápory.
Môj ujo dodnes, ak má príležitosť, spomína, aký bol život v našom veku. Žiadne telefóny, žiadne mobily či internet. Skupinka deciek sa dohodla na mieste stretnutia, kto prišiel, prišiel, kto nie, nie.
Ešte aj naša generácia vedela, kde má hľadať svojich kamarátov, ak sa práve vonku neblýskalo a nepadali krupy, hoci internet už existoval.
Čo mňa upútalo ako prvé na počítači vôbec, boli hry, internetu som toľko pozornosti nevenovala, koniec koncov, ani som s ním vedela robiť. Len som ticho sledovala otca, ako preklikáva stránky internetu a myslela som si, že práve hľadím na najnáročnejšiu prácu na svete.
Po istom čase/nebol až tak dlhý/ som spoznala google a zistila som, že vyhľadávanie - čohokoľvek - sa deje práve tu. Keďže sme v tých časoch mali doma jeden starý počítač, toľko času som na ňom netrávila, no keďže som odmalička milovala písanie, rýchlo som si našla s mojou sestrou blog, na ktorom som si založila svoju prvú stránku. Grafike som nerozumela, písaním článkov tobôž nie, čo sú to rubriky, som nemala sprvu šajnu.
Lenže okrem prvých začiatkov blogovania sa ku mne dostali, ako ku všetkým, aj sociálne siete. Spoznala som 4ever, chatík a podobné stránky, na ktoré si dnes len matne spomínam, no v tom čase to bola pre mňa, sestru a moje kamarátky brána do celého sveta, ku všetkým ľuďom a ja som sa cítila ako veľká nástka, ktorá je v obraze a je in vďaka chatu. V tom čase som začala internet používať viac, a keď som spoznala svätý pokec, dostala som svoj vlastný laptop a s internetom som sa veľmi rýchlo spriatelila.
Čoraz častejšie boli večery u kamarátov prebdené na pokeci, kde sme celé hodiny chatovali s neznámymi chalanmi a z dvanástim RP sme sa tešili s víťazoslávnym úškrnom na tvári.
Samozrejme, v mojom laptope nechýbal ani ICQ či neskôr Skype, a keď sa objavil Facebook, najväčšia sociálna sieť, ktorá pretrváva dodnes, život takmer každého človeka sa svojim spôsobom zmenil. Počet hodín na jednotlivca strávených denne pri Facebooku je obrovský, no až na malé % spoločnosti to nikomu neprekáža, Facebook je už taká naša súčasť života, a ja som presvedčená o tom, že nech si tento článok číta ktokoľvek, vo vedľajšej karte má otvorený práve Facebook. A nebudem klamať, u mňa je to rovnako.
Čo sa týka vývoja, netýka sa to len internetu, ale aj napr. prehrávačov hudby či filmov. Najskôr to boli kazety, tie nahradili DVDčka, pomernou novinkou je Blue-Ray, ale každý trochu šikovný človek si vie akýkoľvek film či hudbu nelegálne stiahnuť a hodiť na USB.
Tento svet plný elektroniky má ale väčší dopad na nové generácie, ako by si spoločnosť mohla uvedomovať.
Medzi týmito vecami sa narodili, ovládač od televízie či klávesnica od PC je pre nich prirodzená ako kyslík, ktorý dýchajú, a o časoch, keď takéto veci neexistovali, môžu len počúvať od starších ľudí.
Mňa osobne prekvapilo, keď som bola na návšteve a päťročné(!) dieťa zaplo TV, nato bez problémov DVD a pustilo si rozprávku.
Veľká zábava či ľahké dorozumievanie, akou sa stávajú počítačové hry či sociálne má ale aj svoje negatíva.
Hry, medzi ktorých klady patrí napríklad vyvinutejší pozorovací zmysel, ako dokazujú štatistiky, sú ale obrovským pútačom a veľa detí sa od nich doslova nevie odtrhnúť. To má za následok napríklad málo pohybu či zhoršený prospech v škole.
Čo sa týka sociálnych sietí, tento problém je ešte zložitejší, aspoň podľa mňa.
Chaty umožňujú dopisovať si s kýmkoľvek, je na vás, či si vyplníte profil, alebo nie. Vy sami redukujete množstvo informácií, ktoré o sebe poskytnete. No veľa trinásťročných detí (ja som v zhruba tomto veku začala používať sociálne siete) si neuvedomuje, že informácie môže ktokoľvek využiť.
Druhou vecou je, že dotyčná osoba, s ktorou si píšete, môže o sebe v profile napísať čokoľvek. Nikdy nemôžete vedieť, kto môže skutočne sedieť na druhej strane a či profil nie je vymyslený.
Toto by ešte samo o sebe nenieslo nejaké veľké nebezpečenstvo, riziko nastáva pri stretnutí.
S kým ste sa skutočne vybrali si niekam sadnúť? Sociálna sieť je ráj pre úchylov a pedofilov.
Facebook už ale nie je len o dopisovaní, ľudia sú ochotní zverejniť tam svoje telefónne číslo, bydlisko, denne pridávajú foto, píšu o sebe novinky. A vďaka týmto informáciám sú ľahko vystopovatelní.
Okrem toho nesú sociálne siete ešte ďalšie negatíva, a tým je dorozumievanie. Nebudem rozoberať štýl ani slang, akým tínedžeri píšu, no celkovo si spoločnosť zvykla na dorozumievanie cez internet, čo má za následok menšiu slovnú zásobu a neschopnosť sa vyjadrovať v reálnom živote.
O odvahe ani nehovoriac; pre každého je pohodlnejšie všetko napísať, akoby sa mal vyjadriť osobne.
Množstvo, ktoré denno denne tínedžeri trávia na internete je veľké aj vďaka prístupnosti nie len z PC, ale aj z tabletov či mobilných telefónov (Android). V niektorých prípadov to zájde do štádií, v ktorých internet zaberá väčšinu času života.
Môj osobný názor je, že preto ak sa s ním nepreháňa a človek je opatrný, všetko je v poriadku, ale netreba zabudnúť žiť.
Týmto by som chcela dnešný článok ukončiť,
prajem pekný zvyšok večera :-)
Komentáre
Zverejnenie komentára