Prečo som bola na Dúhovom pochode, Bratislava, 2017

Za svoje práva sa biť nemusím,  tak som šla podporiť menšinu, ktorá „nemala to šťastie“ a nenarodila sa s orientáciou, ktorá je ako jediná stopercentne akceptovaná.
Úprimne, už len pri predstave, že by som si v budúcnosti nemohla vziať muža, ktorého ľúbim, je mi zle. Títo ľudia nemajú povolenie ani na registrované partnerstvá, nemôžu mať deti a v prípade, že im doktor z ľútosti povie o zdravotnom stave ich partnerov, koná trestný čin.
Pri pomyslení na prípady, ako sú tieto, si nahlas trieskam hlavu nad hlúposťou a obmedzenosťou tohto národa. Prečítala som si veľa nenávistných komentárov cielených na túto komunitu, a vždy mi na myseľ zišla jedna zásadná otázka: čo keby boli tieto základné ľudské práva odobraté tebe?
S ľútosťou som na internete sledovala, akí dokážu byť ľudia neempatickí, ale vo veľa prípadoch som na komentáre nereagovala, keďže sa o takejto tematike radšej zhováram osobne, a taký človek väčšinou slepo ignoruje každý argument.
Náhodou som však prišla zrovna tieto dni navštíviť do Bratislavy môjho kamaráta s odlišnou rodovou identitou, ktorý sa narodil ako dievča. A keďže sme aj spolu s jeho priateľkou, mojou dobrou kamarátkou, mali možnosť, rozhodli sme sa, že zájdeme na Pride.

Keďže to bola moja premiéra a už som počula čo-to o minuloročných pochodoch, mala som trochu obavy, či mi niekto v polovici niečo nehodí do hlavy. Prišlo mi choré správanie ľudí, ktorí verejne vystupujú proti iným ľuďom len kvôli tomu, že chcú bežné práva, ktoré máme my, heterosexuálne orientovaní ľudia. No neskôr som túto myšlienku pozmenila; choré je už len to, že sa v 21. storočí musia takéto pochody vôbec konať. Tiež mi príde totálne neadekvátne prirovnávať LGBTI komunitu k fíliám ako je pedofília či nekrofília, keďže sú to absolútne odlišné veci. Posledných odporcov, ktorých ešte spomeniem, než prejdem rovno k dianiu na pochode, sú kresťanskí aktivisti. Tí mi vždy prišli, že idú tak trochu proti sebe. Nekáže predsa kresťanstvo milovať blížnych svojich a nehlása, že sme všetci božie deti? 

( zdroj:https://www.webnoviny.sk/pochod-za-ludske-prava-neheterosexualnych-ludi-uz-dnes/)

Na tohtoročnom pochode neboli nijako „nevhodne“ oblečení ľudia, na ktorých sa toľko médií aj ľudí odvoláva. Musím uznať, že také kvantum dobre a pozitívne naladených ľudí som už dlho nestretla na jednom mieste, každý bol vysmiaty a milý, nik sa k nikomu nesprával hrubo. Proste šlo o skupinu dobre naladených ľudí, aj keď som miestami myslela na to, že si veľa z nich muselo prejsť ťažkými životnými obdobiami. 

Tiež ma milo prekvapilo, že nedošlo k žiadnemu verejnému pokrikovaniu zo strany odporcov a ľudia na ulici kývali z chodníkov či okien. Neskôr bolo vyhlásené, že sa na pochode vyskytol len jeden aktivista, ktorý šiel zahanbený domov, no ja osobne som ho ani nezaregistrovala. A aj napriek tomu, že sa rozpršalo, ľudia pochod nezačali opúšťať a užili si ho až do konca. 

Pride bol pre mňa novou skúsenosťou, a na jeho konci som sa usmiala nad myšlienkou, že som spravila niečo dobré pre ľudí, ktorým sú odopierané práva, ktoré som ja dostala automaticky. A myslím, že sa vedomie ľudí možno uberá k lepšiemu; že k tejto komunite začínajú mať lepší a otvorenejší prístup, aspoň keď si porovnám dianie prvých pochodov s týmto. Teda aspoň dúfam.