Ako každý raz
Nikdy som nechápala ľudí, ktorí svoj život berú priemerne.
Môže to znieť panovačne, povýšenecky, môže to znieť tak, že ľudí odsudzujem. Bohužiaľ.
Vždy si len vyjadrujem svoj vlastný názor, mám na to predsa právo. A keď počujem o ľuďoch, ktorí celý život presedeli pred televíziou alebo sa nesnažili niečo v živote dosiahnuť... snaha je pekná vlastnosť, len snaha nestačí.
A potom sú tu ľudia, ktorí tvrdia stále to isté dokola, ako sa snažili, ako to nevyšli, ako zahodili "nič", z ktorého mohlo byť "niečo" a s každým nevydareným pokusom klesali hlbšie a hlbšie, na dno vlastnej bytosti, až z nich ostal len prelud ich samých, lebo mali nejaký ten "talent", ako sa tomu dnes hovorí a bezmyšlienkovite ho zahodili pre pár málinko nevydarených pokusov, ľutujúc sami seba, ako im ubližuje život a tento svet a len závistlivo prizerajú ľuďom, ktorí niečo v živote zvládli; krv a pot, ak môžem použiť túto peknú metaforu.
Patrím medzi skupinu ľudí, ktorí sú schopní zabiť deň sledovaním filmov, anime, čítaním knihy... ale som jeden z tých ľudí, ktorí týmto nedokážu zabiť celý týždeň, moja osobnosť by sa trhala na malinkaté kúsky, keby som nevzala do ruky štetec, alebo pero alebo myšku a neotvorila photoshop, pretože je to pre vás prirodzené tak, ako dýchať kyslík. A preto zakaždým, keď môžem publikovať nejakú prácu, cítim sa ako hrdinka vo svojom vlastnom svete, pretože nie je nič lepšie ako pocit, keď viete, že ste sa aspoň o kúsok posunuli, zdokonalili v niečom, vykonali ste prácu, ktorá vás napĺňa, ktorá vás baví, pre ktorú žijete.
Je úbohé hľadať porozumenie u iných ľudí. Pretože aj keď vás ľudia povzbudia tak, ako to vždy robila moja mama, nie je to ona, ktorá vezme do ruky pero či štetec, ale vy a svoj "talent" môžete vytvárať jedine vy.
Aj sledovanie filmu, ktorý má myšlienku - áno, filmy totiž vznikli prvotne ako "umenie", ak dnešným ľuďom tento pojem niečo hovorí -, je pre mňa posúvanie sa o kúsok ďalej, keďže film je to, čo chcem študovať na vysokej. A žiadne správy typu: Nemaj ružové okuliare, si decko... ma neodradia, to sa niektoré osoby mýlia.
Pretože ak chce človek niečo v živote robiť, nie je to ten "talent", na ktorom si všetci tak zakladajú, ale v prvom rade ctižiadostivosť, ktorá vás prinúti neodhodiť prácu, ak sa vám v tej sekunde nedarí.
A toto ma privádza späť k tomu, prečo som si založila blog. Jednoduchá odpoveď - aby som písala, o čomkoľvek, čo mi robí potešenie, pretože aj vďaka blogu sa môžem zdokonaľovať v písaní a gramatike a mám pocit, že som pre seba urobila niečo užitočné.
Možno by som sa mala vrátiť k svojej knihe a dopísať ju, ale v hlave mám menší hurikán a viem, že teraz je tá správna chvíľa preto, aby som si sadla za počítač a písala tento článok.
Ako každý raz, keď si pozriem film či anime, či prečítam dobrú knihu, mám chuť sama film natočiť alebo napísať knihu, aby som aj ja zdelila niečo svetu.
Môže to znieť panovačne, povýšenecky, môže to znieť tak, že ľudí odsudzujem. Bohužiaľ.
Vždy si len vyjadrujem svoj vlastný názor, mám na to predsa právo. A keď počujem o ľuďoch, ktorí celý život presedeli pred televíziou alebo sa nesnažili niečo v živote dosiahnuť... snaha je pekná vlastnosť, len snaha nestačí.
A potom sú tu ľudia, ktorí tvrdia stále to isté dokola, ako sa snažili, ako to nevyšli, ako zahodili "nič", z ktorého mohlo byť "niečo" a s každým nevydareným pokusom klesali hlbšie a hlbšie, na dno vlastnej bytosti, až z nich ostal len prelud ich samých, lebo mali nejaký ten "talent", ako sa tomu dnes hovorí a bezmyšlienkovite ho zahodili pre pár málinko nevydarených pokusov, ľutujúc sami seba, ako im ubližuje život a tento svet a len závistlivo prizerajú ľuďom, ktorí niečo v živote zvládli; krv a pot, ak môžem použiť túto peknú metaforu.
Patrím medzi skupinu ľudí, ktorí sú schopní zabiť deň sledovaním filmov, anime, čítaním knihy... ale som jeden z tých ľudí, ktorí týmto nedokážu zabiť celý týždeň, moja osobnosť by sa trhala na malinkaté kúsky, keby som nevzala do ruky štetec, alebo pero alebo myšku a neotvorila photoshop, pretože je to pre vás prirodzené tak, ako dýchať kyslík. A preto zakaždým, keď môžem publikovať nejakú prácu, cítim sa ako hrdinka vo svojom vlastnom svete, pretože nie je nič lepšie ako pocit, keď viete, že ste sa aspoň o kúsok posunuli, zdokonalili v niečom, vykonali ste prácu, ktorá vás napĺňa, ktorá vás baví, pre ktorú žijete.
Aj sledovanie filmu, ktorý má myšlienku - áno, filmy totiž vznikli prvotne ako "umenie", ak dnešným ľuďom tento pojem niečo hovorí -, je pre mňa posúvanie sa o kúsok ďalej, keďže film je to, čo chcem študovať na vysokej. A žiadne správy typu: Nemaj ružové okuliare, si decko... ma neodradia, to sa niektoré osoby mýlia.
Pretože ak chce človek niečo v živote robiť, nie je to ten "talent", na ktorom si všetci tak zakladajú, ale v prvom rade ctižiadostivosť, ktorá vás prinúti neodhodiť prácu, ak sa vám v tej sekunde nedarí.
A toto ma privádza späť k tomu, prečo som si založila blog. Jednoduchá odpoveď - aby som písala, o čomkoľvek, čo mi robí potešenie, pretože aj vďaka blogu sa môžem zdokonaľovať v písaní a gramatike a mám pocit, že som pre seba urobila niečo užitočné.
Možno by som sa mala vrátiť k svojej knihe a dopísať ju, ale v hlave mám menší hurikán a viem, že teraz je tá správna chvíľa preto, aby som si sadla za počítač a písala tento článok.
Ako každý raz, keď si pozriem film či anime, či prečítam dobrú knihu, mám chuť sama film natočiť alebo napísať knihu, aby som aj ja zdelila niečo svetu.
Jediným mojím snom bola pochvala od predávajúcej v kníhkupectve, moja kniha sa jej moc páčila a som skvelý autor. A bolo to mojím snom ešte skôr než som sa dozvedela, že takto rovnako zmýšľala aj Rowlingová.
Komentáre
Zverejnenie komentára